Momentálne už 4. rok pôsobím v komunite coworkingu Campus – začala som ako event manažérka, následne som si prešla cez manažovanie partnerstiev a organizovanie hackathonov či operations – zavádzanie interných procesov.
Tým, že v Campus tíme často oceňovali môj analytický prístup (aj vďaka štúdiu manažérskej matematiky na UK Bratislava, MatFyz), mala som na starosti veci ako launch novej webstránky, čo obsahovalo komunikáciu medzi tímom (zákazníkom), programátormi a dizajnérmi, či zavádzanie nových tool-ov. Pred rokom a pol sme začali pracovať aj na novej online vzdelávacej platforme pre startupy a mladých začínajúcich podnikateľov – Startup Den. Vďaka spolupráci s dizajnovým štúdiom Luducrafts využívame pri dizajne tohto produktu princípy gamifikácie a so šikovnými programátoromi z Techband posúvame stránku technicky vpred.
Môj druhý projekt, ktorému sa aktuálne venujem, je vo firme Vestberry, ktorá vyvíja portfolio management software primárne pre venture capital investorov. Vďaka tomu, že Vestberry je už pomerne úspešnou a etablovanou SaaS firmou na Slovensku, mám možnosť spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú seniornejší a majú viac skúseností, čo je pre mňa veľmi hodnotné.
Toto je pre mňa pravidelná otázka a záleží od toho, čo a kedy si jednotlivé projekty vyžadujú. Podstatné je neprehnať to s množstvom zodpovedností. Napríklad, vo Vestberry som zodpovedná za pomoc so zlepšovaním interných procesov a to nie je niečo, čo klienti priamo vidia alebo na čo čakajú. Dáva mi to väčšiu flexibilitu. Ak by sa teda náhodou nakopili povinnosti na oboch projektoch, vždy sa viem dohodnúť na ďalšom postupe. V najhorších chvíľach mi zakaždým pomohla otázka: Zrúti sa svet, ak to náhodou nestihnem?
Prostredie, v ktorom som a ktoré mi umožňuje spoznávať sa a hľadať to, čo ma napĺňa.
Počas vysokej školy som navštevovala Nexteria Leadership Academy, kde som nazbierala množstvo skúseností a videla, ako fungujú rôzne firmy. V mnohom mi to otvorilo oči. Taktiež viem lepšie pomenovať svoje silné a slabé stránky. Vďaka týmto skúsenostiam som prešla z práce priamo pre coworking a event manažment postupne až k produktovému manažmentu vývoja softvéru, v čom cítim, že sa môj potenciál a načerpané skúsenosti oveľa viac využívajú.
Na čo sa však teším každý deň je určite komunikácia s ľuďmi, diskutovanie o problémoch a hľadanie riešení v správnom pomere s individuálnou sústredenou prácou.
Nesnažím sa o to, aby som mala svoje ciele upratané v rámci nejakého 5-ročného plánu alebo iného frameworku. Čo však viem je, že určite chcem pokračovať v spoznávaní samej seba a zdokonaľovaní svojich silných stránok. Zároveň chcem mať určite prácu, ktorá napĺňa mňa, aj môj potenciál. Nezáleží na tom, či sa o pár rokov rozhodnem, že už nechcem pracovať v oblasti software developmentu alebo že chcem prejsť do úplne iného odvetvia. Mojou ambíciou je veriť si a neprestať hľadať v sebe odpovede na to, čo je ďalší správny krok.
Vždy som mala povahu človeka, ktorý si ide za niečím, čo považuje za dôležité a v čom sa chce posúvať ďalej – podobné výzvy teraz stále vyhľadávam. Nie som ten typ človeka, ktorý by si povedal, že už našiel to, čo hľadal, a teda už sa nepotrebuje posúvať nikam ďalej.
To, kam som sa v živote dostala, nebolo niečo, o čom som od mala snívala – vôbec som netušila, kde dnes budem. Aj keď som sa rozhodovala, na ktorú vysokú školu pôjdem, tak oproti matematickému odboru stála choreografia. Takže moja cesta tam, kde som, pozostávala skôr z nachádzania príležitostí a robenia postupných rozhodnutí, než dopredu premyslených ambícií.
Neviem úplne identifikovať, čo bola pre mňa najväčšia výzva v živote. Skôr by som to poňala spôsobom celej mojej cesty sebaspoznávania. Tým, že človek pozná sám seba, dokáže jednoduchšie zvládať všetky každodenné výzvy a problémy.
Avšak spoznať samú seba je obrovská výzva. Častokrát to znamená nebáť sa ísť do ťažkých tém a do veľkej úprimnosti voči sebe.
Myslím, že blízki ľudia by povedali, že mám “vrtuľu v zadku”. Neviem síce, ako sa to dá získať alebo naučiť, ale u mňa to tam vždy bolo. Výzvou pre mňa bolo skôr naučiť sa brzdiť a správne zapojiť ľudí do svojich plánov. Mňa to teda z tej “postele” ťahá tak nejako automaticky. Nie však vždy. Určite mám svoje “ups and downs”, čo sa týka motivácie. Ak sa ale bavíme o doslovnom rannom vstávaní z postele, nechce sa mi skoro nikdy a väčšinou ma z nej ťahá priateľ 😀
Zároveň veľmi preferujem prácu s ľuďmi – som človek, ktorý vie pracovať na veciach aj sám, ale ľudia mi potom veľmi chýbajú. Tie dni, kedy môžem najviac komunikovať, dostávať feedback alebo o niečom diskutovať, sú dni, kedy sa citím najviac motivovaná a plná energie.
V prvom rade je podľa mňa potrebné správne si definovať, čo pracovať efektívne znamená. V angličtine sa dá efektivita preložiť ako “efficiency” a “effectivity”, čo sú dve slová s odlišným významom a tak by sme sa na to mali pozerať aj my.
Nemali by sme efektivitu vnímať ako vygenerovanie čo najväčšieho množstva výstupu za čo najmenej času (ako napríklad XY slidov prezentácie za hodinu), ale sústrediť sa viac na celkový dopad toho, čo robíme.
Čo mne osobne najviac pomáha je uvedomiť si, že niekedy je v poriadku mať nanič deň alebo nanič týždeň, a zmieriť sa s tým. Je v poriadku mať zlú náladu, byť demotivovaný, nespraviť za deň dokopy nič. Niekedy je potrebné nechať sa v zlej situácii trošku vydusiť a nesnažiť sa jej instantne zbaviť. Niekedy to totiž môže signalizovať iné veci, ako napríklad to, že nás daná práca nebaví, alebo že na ňu nemáme vhodné zručnosti. Keď zistíme, čo je tá vec, ktorá našu neefektivitu spôsobuje, tak nás to posunie oveľa ďalej, než keby sme sa ju snažili hneď odstrániť. Pochopenie vlastnej demotivácie mi pomohlo robiť správne rozhodnutia a riešiť podstatu problému, nielen symptómy.
Tým, že pracujem na viacerých projektoch, tak sú moje dni veľmi rôznorodé – záleží to od toho, ktorému projektu sa venujem a v akej sme fáze. Ale vo všeobecnosti moje dni vyzerajú tak, že vstávam pomerne neskôr, nie som vôbec ranný typ – a začína mi to myslieť až tak o 10-11. Čiže ráno mám rada taký pomalší štart a až potom prídem do kancelárie v coworkingu.
Každý týždeň si rada mapujem svoje priority, úlohy a ciele, takže prehľad o nich patrí do mojej každodennej rutiny. Potom už záleží od toho, čo deň prinesie. Často tam sú meetingy, určite aj nejaká samostatná práca či pravidelná komunikácia na Slacku.
Musím sa priznať, že veľmi neholdujem takým tým typickým startupovým knihám, podcastom alebo sledovaniu nejakých startup gurus. Avšak, ak by som mala nejakú knihu odporučiť, tak by to bola “Measure what matters” od Johna Doerra, jedného z najúspešnejších VC investorov. Vysvetľuje veľmi zaujímavý a praktický koncept OKRs (objectives and key results), ktorý odporúčam spoznať.
Okrem toho odporúčam sledovať aktivity Campusu a príležitosti v rámci Startup Den-u pre začínajúcich founderov či otvorené pozície vo Vestberry pre ľudí, ktorí by chceli pracovať pre rastúcu firmu so skvelým tímom.
Ďakujeme Terézii za skvelý rozhovor a prínosné tipy pre startupistov!
Momentálne už 4. rok pôsobím v komunite coworkingu Campus – začala som ako event manažérka, následne som si prešla cez manažovanie partnerstiev a organizovanie hackathonov či operations – zavádzanie interných procesov.
Tým, že v Campus tíme často oceňovali môj analytický prístup (aj vďaka štúdiu manažérskej matematiky na UK Bratislava, MatFyz), mala som na starosti veci ako launch novej webstránky, čo obsahovalo komunikáciu medzi tímom (zákazníkom), programátormi a dizajnérmi, či zavádzanie nových tool-ov. Pred rokom a pol sme začali pracovať aj na novej online vzdelávacej platforme pre startupy a mladých začínajúcich podnikateľov – Startup Den. Vďaka spolupráci s dizajnovým štúdiom Luducrafts využívame pri dizajne tohto produktu princípy gamifikácie a so šikovnými programátoromi z Techband posúvame stránku technicky vpred.
Môj druhý projekt, ktorému sa aktuálne venujem, je vo firme Vestberry, ktorá vyvíja portfolio management software primárne pre venture capital investorov. Vďaka tomu, že Vestberry je už pomerne úspešnou a etablovanou SaaS firmou na Slovensku, mám možnosť spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú seniornejší a majú viac skúseností, čo je pre mňa veľmi hodnotné.
Toto je pre mňa pravidelná otázka a záleží od toho, čo a kedy si jednotlivé projekty vyžadujú. Podstatné je neprehnať to s množstvom zodpovedností. Napríklad, vo Vestberry som zodpovedná za pomoc so zlepšovaním interných procesov a to nie je niečo, čo klienti priamo vidia alebo na čo čakajú. Dáva mi to väčšiu flexibilitu. Ak by sa teda náhodou nakopili povinnosti na oboch projektoch, vždy sa viem dohodnúť na ďalšom postupe. V najhorších chvíľach mi zakaždým pomohla otázka: Zrúti sa svet, ak to náhodou nestihnem?
Prostredie, v ktorom som a ktoré mi umožňuje spoznávať sa a hľadať to, čo ma napĺňa.
Počas vysokej školy som navštevovala Nexteria Leadership Academy, kde som nazbierala množstvo skúseností a videla, ako fungujú rôzne firmy. V mnohom mi to otvorilo oči. Taktiež si viem lepšie pomenovať svoje silné a slabé stránky. Vďaka týmto skúsenostiam som prešla z práce priamo pre coworking a event manažment postupne až k produktovému manažmentu vývoja softvéru, v čom cítim, že sa môj potenciál a načerpané skúsenosti oveľa viac využívajú.
Na čo sa však teším každý deň je určite komunikácia s ľuďmi, diskutovanie o problémoch a hľadanie riešení v správnom pomere s individuálnou sústredenou prácou.
Nesnažím sa o to, aby som mala svoje ciele upratané v rámci nejakého 5-ročného plánu alebo iného frameworku. Čo však viem je, že určite chcem pokračovať v spoznávaní samej seba a zdokonaľovaní svojich silných stránok. Zároveň chcem mať určite prácu, ktorá napĺňa mňa, aj môj potenciál. Nezáleží na tom, či sa o pár rokov rozhodnem, že už nechcem pracovať v oblasti software developmentu alebo že chcem prejsť do úplne iného odvetvia. Mojou ambíciou je veriť si a neprestať hľadať v sebe odpovede na to, čo je ďalší správny krok.
Vždy som mala povahu človeka, ktorý si ide za niečím, čo považuje za dôležité a v čom sa chce posúvať ďalej – podobné výzvy teraz stále vyhľadávam. Nie som ten typ človeka, ktorý by si povedal, že už našiel to, čo hľadal, a teda už sa nepotrebuje posúvať nikam ďalej.
To, kam som sa v živote dostala, nebolo niečo, o čom som od mala snívala – vôbec som netušila, kde dnes budem. Aj keď som sa rozhodovala, na ktorú vysokú školu pôjdem, tak oproti matematickému odboru stála choreografia. Takže moja cesta tam, kde som, pozostávala skôr z nachádzania príležitostí a robenia postupných rozhodnutí, než dopredu premyslených ambícií.
Neviem úplne identifikovať, čo bola pre mňa najväčšia výzva v živote. Skôr by som to poňala spôsobom celej mojej cesty sebaspoznávania. Tým, že človek pozná sám seba, dokáže jednoduchšie zvládať všetky každodenné výzvy a problémy.
Avšak spoznať samú seba je obrovská výzva. Častokrát to znamená nebáť sa ísť do ťažkých tém a do veľkej úprimnosti voči sebe.
Myslím, že blízki ľudia by povedali, že mám “vrtuľu v zadku”. Neviem síce, ako sa to dá získať alebo naučiť, ale u mňa to tam vždy bolo. Výzvou pre mňa bolo skôr naučiť sa brzdiť a správne zapojiť ľudí do svojich plánov. Mňa to teda z tej “postele” ťahá tak nejako automaticky. Nie však vždy. Určite mám svoje “ups and downs”, čo sa týka motivácie. Ak sa ale bavíme o doslovnom rannom vstávaní z postele, nechce sa mi skoro nikdy a väčšinou ma z nej ťahá priateľ 😀
Zároveň veľmi preferujem prácu s ľuďmi – som človek, ktorý vie pracovať na veciach aj sám, ale ľudia mi potom veľmi chýbajú. Tie dni, kedy môžem najviac komunikovať, dostávať feedback alebo o niečom diskutovať, sú dni, kedy sa citím najviac motivovaná a plná energie.
V prvom rade je podľa mňa potrebné správne si definovať, čo pracovať efektívne znamená. V angličtine sa dá efektivita preložiť ako “efficiency” a “effectivity”, čo sú dve slová s odlišným významom a tak by sme sa na to mali pozerať aj my.
Nemali by sme efektivitu vnímať ako vygenerovanie čo najväčšieho množstva výstupu za čo najmenej času (ako napríklad XY slidov prezentácie za hodinu), ale sústrediť sa viac na celkový dopad toho, čo robíme.
Čo mne osobne najviac pomáha je uvedomiť si, že niekedy je v poriadku mať nanič deň alebo nanič týždeň, a zmieriť sa s tým. Je v poriadku mať zlú náladu, byť demotivovaný, nespraviť za deň dokopy nič. Niekedy je potrebné nechať sa v zlej situácii trošku vydusiť a nesnažiť sa jej instantne zbaviť. Niekedy to totiž môže signalizovať iné veci, ako napríklad to, že nás daná práca nebaví, alebo že na ňu nemáme vhodné zručnosti. Keď zistíme, čo je tá vec, ktorá našu neefektivitu spôsobuje, tak nás to posunie oveľa ďalej, než keby sme sa ju snažili hneď odstrániť. Pochopenie vlastnej demotivácie mi pomohlo robiť správne rozhodnutia a riešiť podstatu problému, nielen symptómy.
Tým, že pracujem na viacerých projektoch, tak sú moje dni veľmi rôznorodé – záleží to od toho, ktorému projektu sa venujem a v akej sme fáze. Ale vo všeobecnosti moje dni vyzerajú tak, že vstávam pomerne neskôr, nie som vôbec ranný typ – a začína mi to myslieť až tak o 10-11. Čiže ráno mám rada taký pomalší štart a až potom prídem do kancelárie v coworkingu.
Každý týždeň si rada mapujem svoje priority, úlohy a ciele, takže prehľad o nich patrí do mojej každodennej rutiny. Potom už záleží od toho, čo deň prinesie. Často tam sú meetingy, určite aj nejaká samostatná práca či pravidelná komunikácia na Slacku.
Musím sa priznať, že veľmi neholdujem takým tým typickým startupovým knihám, podcastom alebo sledovaniu nejakých startup gurus. Avšak, ak by som mala nejakú knihu odporučiť, tak by to bola “Measure what matters” od Johna Doerra, jedného z najúspešnejších VC investorov. Vysvetľuje veľmi zaujímavý a praktický koncept OKRs (objectives and key results), ktorý odporúčam spoznať.
Okrem toho odporúčam sledovať aktivity Campusu a príležitosti v rámci Startup Den-u pre začínajúcich founderov či otvorené pozície vo Vestberry pre ľudí, ktorí by chceli pracovať pre rastúcu firmu so skvelým tímom.
Ďakujeme Terézii za skvelý rozhovor a prínosné tipy pre startupistov.
Momentálne už 4. rok pôsobím v komunite coworkingu Campus – začala som ako event manažérka, následne som si prešla cez manažovanie partnerstiev a organizovanie hackathonov či operations – zavádzanie interných procesov.
Tým, že v Campus tíme často oceňovali môj analytický prístup (aj vďaka štúdiu manažérskej matematiky na UK Bratislava, MatFyz), mala som na starosti veci ako launch novej webstránky, čo obsahovalo komunikáciu medzi tímom (zákazníkom), programátormi a dizajnérmi, či zavádzanie nových tool-ov. Pred rokom a pol sme začali pracovať aj na novej online vzdelávacej platforme pre startupy a mladých začínajúcich podnikateľov – Startup Den. Vďaka spolupráci s dizajnovým štúdiom Luducrafts využívame pri dizajne tohto produktu princípy gamifikácie a so šikovnými programátoromi z Techband posúvame stránku technicky vpred.
Môj druhý projekt, ktorému sa aktuálne venujem, je vo firme Vestberry, ktorá vyvíja portfolio management software primárne pre venture capital investorov. Vďaka tomu, že Vestberry je už pomerne úspešnou a etablovanou SaaS firmou na Slovensku, mám možnosť spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú seniornejší a majú viac skúseností, čo je pre mňa veľmi hodnotné.
Toto je pre mňa pravidelná otázka a záleží od toho, čo a kedy si jednotlivé projekty vyžadujú. Podstatné je neprehnať to s množstvom zodpovedností. Napríklad, vo Vestberry som zodpovedná za pomoc so zlepšovaním interných procesov a to nie je niečo, čo klienti priamo vidia alebo na čo čakajú. Dáva mi to väčšiu flexibilitu. Ak by sa teda náhodou nakopili povinnosti na oboch projektoch, vždy sa viem dohodnúť na ďalšom postupe. V najhorších chvíľach mi zakaždým pomohla otázka: Zrúti sa svet, ak to náhodou nestihnem?
Prostredie, v ktorom som a ktoré mi umožňuje spoznávať sa a hľadať to, čo ma napĺňa.
Počas vysokej školy som navštevovala Nexteria Leadership Academy, kde som nazbierala množstvo skúseností a videla, ako fungujú rôzne firmy. V mnohom mi to otvorilo oči. Taktiež si viem lepšie pomenovať svoje silné a slabé stránky. Vďaka týmto skúsenostiam som prešla z práce priamo pre coworking a event manažment postupne až k produktovému manažmentu vývoja softvéru, v čom cítim, že sa môj potenciál a načerpané skúsenosti oveľa viac využívajú.
Na čo sa však teším každý deň je určite komunikácia s ľuďmi, diskutovanie o problémoch a hľadanie riešení v správnom pomere s individuálnou sústredenou prácou.
Nesnažím sa o to, aby som mala svoje ciele upratané v rámci nejakého 5-ročného plánu alebo iného frameworku. Čo však viem je, že určite chcem pokračovať v spoznávaní samej seba a zdokonaľovaní svojich silných stránok. Zároveň chcem mať určite prácu, ktorá napĺňa mňa, aj môj potenciál. Nezáleží na tom, či sa o pár rokov rozhodnem, že už nechcem pracovať v oblasti software developmentu alebo že chcem prejsť do úplne iného odvetvia. Mojou ambíciou je veriť si a neprestať hľadať v sebe odpovede na to, čo je ďalší správny krok.
Vždy som mala povahu človeka, ktorý si ide za niečím, čo považuje za dôležité a v čom sa chce posúvať ďalej – podobné výzvy teraz stále vyhľadávam. Nie som ten typ človeka, ktorý by si povedal, že už našiel to, čo hľadal, a teda už sa nepotrebuje posúvať nikam ďalej.
To, kam som sa v živote dostala, nebolo niečo, o čom som od mala snívala – vôbec som netušila, kde dnes budem. Aj keď som sa rozhodovala, na ktorú vysokú školu pôjdem, tak oproti matematickému odboru stála choreografia. Takže moja cesta tam, kde som, pozostávala skôr z nachádzania príležitostí a robenia postupných rozhodnutí, než dopredu premyslených ambícií.
Neviem úplne identifikovať, čo bola pre mňa najväčšia výzva v živote. Skôr by som to poňala spôsobom celej mojej cesty sebaspoznávania. Tým, že človek pozná sám seba, dokáže jednoduchšie zvládať všetky každodenné výzvy a problémy.
Avšak spoznať samú seba je obrovská výzva. Častokrát to znamená nebáť sa ísť do ťažkých tém a do veľkej úprimnosti voči sebe.
Myslím, že blízki ľudia by povedali, že mám “vrtuľu v zadku”. Neviem síce, ako sa to dá získať alebo naučiť, ale u mňa to tam vždy bolo. Výzvou pre mňa bolo skôr naučiť sa brzdiť a správne zapojiť ľudí do svojich plánov. Mňa to teda z tej “postele” ťahá tak nejako automaticky. Nie však vždy. Určite mám svoje “ups and downs”, čo sa týka motivácie. Ak sa ale bavíme o doslovnom rannom vstávaní z postele, nechce sa mi skoro nikdy a väčšinou ma z nej ťahá priateľ 😀
Zároveň veľmi preferujem prácu s ľuďmi – som človek, ktorý vie pracovať na veciach aj sám, ale ľudia mi potom veľmi chýbajú. Tie dni, kedy môžem najviac komunikovať, dostávať feedback alebo o niečom diskutovať, sú dni, kedy sa citím najviac motivovaná a plná energie.
V prvom rade je podľa mňa potrebné správne si definovať, čo pracovať efektívne znamená. V angličtine sa dá efektivita preložiť ako “efficiency” a “effectivity”, čo sú dve slová s odlišným významom a tak by sme sa na to mali pozerať aj my.
Nemali by sme efektivitu vnímať ako vygenerovanie čo najväčšieho množstva výstupu za čo najmenej času (ako napríklad XY slidov prezentácie za hodinu), ale sústrediť sa viac na celkový dopad toho, čo robíme.
Čo mne osobne najviac pomáha je uvedomiť si, že niekedy je v poriadku mať nanič deň alebo nanič týždeň, a zmieriť sa s tým. Je v poriadku mať zlú náladu, byť demotivovaný, nespraviť za deň dokopy nič. Niekedy je potrebné nechať sa v zlej situácii trošku vydusiť a nesnažiť sa jej instantne zbaviť. Niekedy to totiž môže signalizovať iné veci, ako napríklad to, že nás daná práca nebaví, alebo že na ňu nemáme vhodné zručnosti. Keď zistíme, čo je tá vec, ktorá našu neefektivitu spôsobuje, tak nás to posunie oveľa ďalej, než keby sme sa ju snažili hneď odstrániť. Pochopenie vlastnej demotivácie mi pomohlo robiť správne rozhodnutia a riešiť podstatu problému, nielen symptómy.
Tým, že pracujem na viacerých projektoch, tak sú moje dni veľmi rôznorodé – záleží to od toho, ktorému projektu sa venujem a v akej sme fáze. Ale vo všeobecnosti moje dni vyzerajú tak, že vstávam pomerne neskôr, nie som vôbec ranný typ – a začína mi to myslieť až tak o 10-11. Čiže ráno mám rada taký pomalší štart a až potom prídem do kancelárie v coworkingu.
Každý týždeň si rada mapujem svoje priority, úlohy a ciele, takže prehľad o nich patrí do mojej každodennej rutiny. Potom už záleží od toho, čo deň prinesie. Často tam sú meetingy, určite aj nejaká samostatná práca či pravidelná komunikácia na Slacku.
Musím sa priznať, že veľmi neholdujem takým tým typickým startupovým knihám, podcastom alebo sledovaniu nejakých startup gurus. Avšak, ak by som mala nejakú knihu odporučiť, tak by to bola “Measure what matters” od Johna Doerra, jedného z najúspešnejších VC investorov. Vysvetľuje veľmi zaujímavý a praktický koncept OKRs (objectives and key results), ktorý odporúčam spoznať.
Okrem toho odporúčam sledovať aktivity Campusu a príležitosti v rámci Startup Den-u pre začínajúcich founderov či otvorené pozície vo Vestberry pre ľudí, ktorí by chceli pracovať pre rastúcu firmu so skvelým tímom.
Ďakujeme Terézii za skvelý rozhovor a prínosné tipy pre startupistov.
